Tajomný sen

Tajomný sen (2)

4. června 2010 v 20:48 | zizu
Ako keby neexistovalo o ňom nič iné, ako jeho telo a meno. Ale muselo sa uznať, mal dačo do seba. To, že bol obzvlášť pekný sa povedať nedalo, ale niečo tajomné v ňom bolo.
-Gaigo?
-Áno?
-Kde bývaš? Áno, viem že sprostá otázka, ale tak ma napadlo, že keď ma stále odprevádzaš,...máš to po ceste alebo ako?
-Reina,.... raz sa to dozvieš ale teraz nie.
Hm, zas tie jeho tajnosti. Už ma z tých tajnostkárskych rečí a záhad porazí. Vŕŕ.... Doma som nebola schopná ničoho iného, len si ľahnúť a snažiť sa prevetrať si myšlienky pri Damiánovi. Už dlhšiu dobu sa mi páči, ale on nereaguje. Chalani sú divný. Ale od tej doby čo k nám do mesta došiel Gaigo... Ach...
Ticho. Tma....Ruža! Zas ten istý krík ruže, tá istá záhrada, ten istý chodník. Až na jeden rozdiel- bolo sucho. Pomaly som sa snažila pohnúť, rozhýbať sa... No nešlo to! Cítila som sa ako prikovaná! čo sa to so mnou deje? Je to sen či nechutná skutočnosť? Zahmlievalo sa mi pred očami z tej predstavy, že by to bola skutočnosť, aj keď drastické, čierne, chladnokrvné, nezvyčajné a strašidelné veci sú pre mňa to pravé.
Snažila som sa zaostriť na krík s ružami... Čože?!.. Zasa tam bola tá postava v čiernom. Teda..Len ruky....To jediné spolu s hlavou bolo vidno. A v podstate ani tá nie. Hlava zakritá kapucou bola mne otočená chrbtom. No čo bolo najzaujímavejšie- všetko to, čo bolo vidno vychádzalo z jedného krvavočerveného kvetu ruže.
Zrazu sa hlava otočila. Bola to žena! Kapuca sa jej nebadateľne zošuchla z vlasov. V tej chvíli sa jej dlhé vlasy zlatooranžovej farby zavlnili v nepocítiteľnom vánku. Jej nežná tvár, jemné črty tváre ktoré zostrovala tma a čierne šaty boli priam anjelske. Nikdy v živote som nevidela krajšiu osobu. Keby sa na mňa neusmiala, myslela by som si že je to naozaj anjel z porcelánu. Veľké, guľaté oči farby čokolády sa pozreli mojím smerom. Až vtedy bolo vidieť, aká je plná života.
-Ahoj, povedala ,ked uvidela moju tvár so značnými známkami prekvapenia.
-A-a-ahoj...vykoktala som zo seba. Kto a čo si?
-Som to isté, čo ty...A volám sa Zaira.
-Ja som Reina, ale... tvoje telo..kde je?
-Veď ho vidíš.
-To... ten krvavočervený kvet ruže? A čo tie ostatné...a...keď ....počkať!!!! Ako to že si to isté čo aj ja!?
-No....
Zrazu sa všetko rozplynulo. Zas ten istý scenár ako včera. Došiel po mňa Gaigo. Ach, ten sen.. Bála som sa, a teraz sa bojím ešte viac. Prečo som sa len nedočkala odpovede od Zairy? A keď som to isté čo ona... Bola ona človek? A čo znamenalo že som sa nemohla pohnúť, maximálne otočiť len hlavou, alebo len trupom?!
-Klop-klop.
-Vŕŕŕ čakaj, už idem!
S námahou som sa vytrepala z domu keď som chcela pozdraviť Gaiga.... V tom som skoro spadla na zadok! Damián? Čo ten tu pre Boha...
-Ahoj.
-Ty?! Čo tu ty robíš? Kde je Gaigo?
-Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Gaigo dnes nemohol prísť, tak som ho "zastúpil".
-Prečo? Ty sa s ním vlastne bavíš? Ja že vy dvaja sa nejak nemusíte. A odkiaľ vieš kde bývam? A prečo Gaigo nemohol?
-Heh, nezdá sa ti že to nejak preháňaš? Fakt prepáč, nechcel som ťa vytočiť, ak chceš odídem...
-Eh, no... ostaň keď už si tu... Sakra prečo som si nikdy nevšimla aký je Damián  milý a... musím uznať že zdvorilý? A vlastne prečo Gaigo nedošiel?
A prečo poslal Gaigo práve teba?
-Nemohol. Mal zdravotné problémy. No.. zakázal mi povedať ti to.. Ale Gaigo je môj brat.
-Čože?! To..... to neni možné! Ako to že to neviem?
-Nevie to nikto. A týmto ťa žiadam aby to tak aj ostalo.
-Ach jasné. Ja nepatrím k tým čo všetko vykecajú (len niekedy).
-Prosím, nerob si srandu.
-Oukej....Ach! 7.45! Pohni si lebo nestihneme! Jedna neospravedlnená hodina mi stačí!
-Dobre.
Po ceste do školy sme obaja mlčali. Uvedomila som si, že Damián je presne taký istý ako Gaigo. Až na zopár maličkostí a - výzoru. Tam bol podstatný rozdiel!
Zmýlila som sa? V škole sa Damián úplne zmenil. Z toho milého, zdvorilého, dobre vychovaného chlapca sa stal úplný magor- taký ako je väčšina chalanov u nás v triede. Teraz sa s Gaigom vôbec nepodobali. A možno to bola len jeho maska....
Damián mal tmavohnedé rovné vlasy ostrihané na krátko a tmavohnedé oči. Gaigo- presný opak- mal blond vlasy, ktoré boli kučeravé. Jeho blankytnomodré oči žiarili už zďaleka. Kto by to na nich povedal, že sú rodina?

Tajomný sen (1)

2. června 2010 v 17:00 | zizu
      Stál tam dom. Gotický dom. Dve vežičky na severnej strane boli vyzdobené oknami so železnými rámami ošúchanej čiernosivej farby. Striešky vežičiek boli pokryté škridlami- no kde tam chýbali. Zrejme voda pretekala až dnu. Ach áno. Ten známy šplechot vody počas dažďa. Prší.
Dvor. Kamenný vydláždený chodník klzký od stekajúcej vody. Záhrada bola zanedbávaná- samé buriny, rastliny pre život viacmenej nevyhnutné. Až na jednu. Ruža. Stála tam sama, osamotená uprostred rozľahlej záhrady s množstvom zarastených fontán. Krvavočervené kvety, sťa by ich polievali čistou krvou!
     Čosi sa šuchlo v tráve. Pri vysokých oknách sa dačo mihlo. Dačo čierne. Postava.
     Zrazu sa všetko rozplynulo. Strhlo ma. Klop klop. Kto otravuje takto neskoro v noci? S námahou som sa dostala do kolmého stavu (narozdiel od mojej postele...). Pod namáhavom otváraní očí som zistila, že už je ráno. S nadávkami, hromžením a zakopávaním o všetko čo stálo v ceste som sa dovalila až k dverám. Otvorila som. Stál tam Gaigo. Awww.... Ako som ho zbadala, spomenula som si na môj sen. A vlastne... bol to sen? Sakra, nevedela som čo to malo znamenať. Kto, alebo čo bola tá postava v záhrade? A čo tá ruža? Ach, aká len bola krásna...
      Halóó, kýval mi pred očami rukou Gaigo, čo ti je?  Pohni si, lebo zas nebudeme stíhať...
Však už idem! Vrr...
  a zabuchla som mu dvere pred nosom aby som sa mohla obliecť a akotak urobiť zo seba človeka. Umyla som sa. Pri pohľade do zrkadla sa mi zazdalo, že dakto tam je. Ale márne, aj po obhliadkach bytu a kúpelne- nikto. No pri spomienke na noc a sen ma pochytil zas strach. Ale... potrebujem o tom zistiť viac. Musím, lebo inak asi nebudem mať pokoj. Mohol by mi Gaigo pomôcť? Ach, radšej nie. Ešte to vytára a naozaj budem v škole za blázna. 
     ...Ako ja neznášam tú školu! Des, des a ešte raz des! Tie staré učiteľky, bláznov sediacich v triedach s vymletými mozgami a schyzofrenická riaditeľka! O tej je škoda rozprávať.
     Au! Dačo ma vyrušilo z môjho prúdenia myšlienok. Damián dačo do mňa hodil. Ty zdegenerovaná hlava pri dverách je kôš tak si svoj bordel hádž tam, a nie do mňa! No, mohla som mu to povedať zrejme aj jemnejšie, kedže celý zvyšok dňa na mňa všetci pozerali jak na idiota (ako keby nestačilo to že už teraz som v triede iná ako všetci ostatný...). Dokonca aj Gaigo, ktorý je na moje nálady takpovediac zvyknutý. V tichosti, až na zopár slov ma odprevadil k domu. Popri tej tichej chôdzi som mala dostatok času na rozmýšlanie. O ňom. O všetkom. Škola. Tajomný dom. Záhrada. Ruža. Gaigo. Damián. 
      Gaigo. Áno, téma ktorá ma zastavila. Chcela som o ňom premýšlať, ale nemala som o čom! Všetky spomienky spojené s ním, z detstva boli akokeby nenávratne preč. Nevedela som prečo. Nevedela som o ňom takmer nič. Kde býva, kde sa narodil, jeho obľúbenú farbu, jedlo, pitie, ba dokonca ani dátum narodenia! Ako keby neexistovalo o ňom nič iné, ako jeho osoba, telo a meno.
 
 

Reklama